Včera Matovič svojvoľne presadil rúška, dnes testovanie, zajtra očkovanie, pozajtra čipovanie s následnou likvidáciou.

Som presvedčený, že len čo si poniektorí prečítajú nadpis, ihneď nás označia za konšpirátorov a opečiatkujú podobnými hanlivými nálepkami. Skúsme si však rozobrať činnosť imperátora Matoviča.

Ako je už všeobecne známe nútenie nosenia rúška je porušením Európskeho dohovoru o ľudských právach, konkrétne článok 3 – mučenie.

Cez víkend bola väčšina obyvateľstva pretestovaná a aj bez „priznania“ imperátora by sme vedeli, že to ozaj nebolo dobrovoľné… Ozaj koľko prokurátorov je momentálne v službe? Pretože po priznaní im upadlo dôkazné bremeno a stačí iba byrokraticky podať žalobu, ktorú by v právnom štáte nemohli prehrať. Nájde sa aspoň jeden spravodlivý? Ak nie, tak si asi ozaj nezaslúžime nič iné…

Bude aj zajtrajšie očkovanie „dobrovoľné“? Po tom, čo všetko už prešlo, tak o tom absolútne nepochybujem. Sám sultán sa vyjadril, že z obmedzení sa bude dať vykúpiť iba očkovaním, asi tak ako si teraz ľudia „vykúpili zodpovednú slobodu“ preukazovaním sa certifikátmi vernosti a nekritického zmýšľania… Už pri slove „zodpovedný“ sa mi ježia chlpy na celom tele… O zodpovednosti sme písali tu

Ďalšie kroky, ktoré popisujem v nadpise sú už len logickým následkom.

Zamýšľam sa nad spôsobom akým to momentálny držitelia moci dosiahli a nenáhodnou podobnosťou s fašistickým režimom, ktorý rozdelil občanov na privilegovaných a tých druhých… Kďežto predtým sa druhoradý museli označovať žltou hviezdou, dnes sa „privilegovaní“ hrdo hlásia pochybnými certifikátmi, neuvedomujúc si, že doposiaľ ich nepotrebovali…

Ten spôsob prezentoval Goring pri Norinbergskom procese a vysvetlil to jednoducho rozsievaním atmosféry strachu. Čo myslíte v akej atmosfére sa nachádzame?…

Matovič vyhlásil vojnu „hnusobe“, no po vyjadreniach na adresu občanov SR si už nie som istý, že tým myslel ako skonštatovala WHO virózu… Tým, že donútil ľudí k pretestovaniu vyhral bitku, no žiadna vojna sa jednou bitkou nekončí a určite nevyhráva.

Ešte viac ako kedykoľvek predtým sú pre nás povzbudením slová z predspevu Kolárovej Slávy dcéry, pretože vieme, že ako národ dokážeme prežiť aj v pre národ neprajných podmienkach.

Ai, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.
Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

%d blogerom sa páči toto: